Hospitality - Passion or Punishment?
Naše odvetvie sa v posledných rokoch zmieta v problémoch. Začalo sa to počas covidu, keď bola gastronómia paralyzovaná a jediné, čo sme si z nej vedeli odniesť domov, bolo krabičkové jedlo. A ruku na srdce — aj to sme si často objednávali najmä preto, aby sme podporili naše obľúbené podniky.
Po pandémii sa však všetko opäť rozbehlo naplno. Mestá ožili, terasy sa zaplnili, podniky sa nadýchli k novému začiatku a na chvíľu to vyzeralo, že hospitality čaká silný návrat. Nové prevádzky rástli ako huby po daždi a optimizmus bol cítiť na každom kroku. Len málokto si vtedy pripúšťal, že nad odvetvím sa už sťahujú mraky ďalšej krízy.
Prvý úder prišiel rýchlo. Mnohí ľudia, ktorí dovtedy v gastronómii pracovali, odišli. Počas pandémie si našli nové smerovanie a svoju energiu pretavili do iných odvetví. Vyššie platy, stabilnejší režim a lepší work-life balance zrazu pôsobili presvedčivejšie než život postavený na večerných zmenách, víkendoch a neustálom tlaku. Hospitality tak prišlo o veľkú časť ľudí, ktorí ho roky držali nad vodou.
Krátko nato prišiel ďalší problém. Ekonomická neistota, rastúce náklady a polarizácia spoločnosti zasiahli celý sektor naprieč všetkými úrovňami. Zdraželi energie, suroviny aj služby. Prevádzkovať podnik sa stalo náročnejším, než bolo kedykoľvek predtým, a mnohé firmy sa ocitli v neustálom boji medzi kvalitou, cenou a prežitím.
Zmenil sa však aj samotný hosť. Nová generácia spotrebiteľov rozmýšľa inak. Je opatrnejšia, vedomejšia, zdravšie orientovaná a často míňa menej. To, čo bolo ešte pred pár rokmi samozrejmosťou, dnes samozrejmosťou nie je. Ľudia si vyberajú dôslednejšie, zvažujú hodnotu zážitku a mení sa aj ich vzťah k alkoholu, tráveniu voľného času či tomu, čo vlastne od hospitality očakávajú.
No možno najväčší problém nášho odvetvia neleží v číslach, inflácii ani v meniacom sa správaní hostí. Možno je ním samotná esencia hospitality — ľudia s vášňou. Akoby ich bolo čoraz menej. A česť všetkým výnimkám, ktoré stále zostávajú.
Nie je to nič nové. Fluktuácia bola v gastronómii vždy vysoká. Dnes však už nejde len o prirodzený pohyb ľudí v dynamickom prostredí. Dnes cítiť, že odvetvie stráca tých, ktorí v ňom kedysi videli budúcnosť. A zároveň nedokáže v dostatočnej miere prilákať nových, ktorí by v ňom tú budúcnosť ešte len mohli objaviť.
Úprimne, niet sa čomu diviť. V dobe, keď sa úspech často spája s pohodlím, flexibilitou a rýchlym výsledkom, sa málokomu chce stáť dvanásť hodín na nohách, niesť zodpovednosť za hostí, tím aj atmosféru a popritom si zachovať úsmev. Kedysi boli jedným z dôvodov vstupu do gastronómie relatívne rýchlo zarobené peniaze. Časom sa však z tejto práce pre mnohých stalo remeslo, ktoré si zamilovali. Dnes sú nízke mzdy naopak jedným z dôvodov, prečo ľudia do odvetvia často ani nevstúpia.
Ďalším problémom je aj skreslená predstava o kariérnom raste. Hospitality ponúka obrovské množstvo príležitostí, no nie je to odvetvie, v ktorom sa rešpekt, skúsenosti a schopnosť viesť ľudí dajú preskočiť. Vyžaduje trpezlivosť, disciplínu, pokoru a ochotu prejsť celou cestou. Nie každý je na to pripravený. A nie každý to dnes vôbec chce.
Zároveň by však bolo nefér tváriť sa, že problém je iba v novej generácii alebo v zmene hodnôt. Časť viny si nesie aj samotné odvetvie. Toxické pracovné prostredie, zlé vedenie, neschopnosť komunikovať, vyhorení manažéri, slabá podpora tímu či dlhodobé romantizovanie prepracovanosti — to všetko sú dôvody, prečo hospitality mnohých ľudí nepriťahuje, ale odrádza. A oprávnene.
Práve tu sa láme rozdiel medzi vášňou a trestom.
Pretože hospitality vie byť nádherné remeslo. Vie dať človeku komunitu, identitu, smer aj neuveriteľné množstvo zážitkov. Len máloktoré odvetvie ponúka toľko možností vzdelávania, osobného rastu, cestovania, súťaží, guest shiftov, bar shows, návštev destilérií a stretnutí s ľuďmi, ktorí vás dokážu posunúť profesijne aj ľudsky. Hospitality nie je len práca. Pre mnohých je to životný štýl, tempo, energia a priestor, v ktorom môžu rásť.
A práve preto je také nebezpečné. Pretože keď niečo milujeme, dokážeme tomu odpustiť viac, než by sme mali. Dokážeme prehliadať únavu, ospravedlňovať tlak, znášať nezdravé prostredie a presviedčať sami seba, že to všetko patrí k veci. Že to je cena za to, že robíme to, čo milujeme.
Lenže nie je.
Tento článok som nazval Hospitality – Passion or Punishment. Inšpirácia prišla z románu Zločin a trest od Dostojevského. Nie preto, že by hospitality bolo tragédiou, ale preto, že aj ono v sebe nesie silný vnútorný konflikt. Vie byť vášňou. No vo chvíli, keď sa z povolania stane test hodnoty človeka, začína pripomínať trest. A ten najtvrdší často neudeľuje systém, šéf ani hosť. Udeľuje ho naše vlastné svedomie, únava a neschopnosť odísť od niečoho, čo milujeme.
Rozumiem tým, pre ktorých je toto remeslo trestom. Obdivujem tých, pre ktorých je stále vášňou. No ak má hospitality prežiť v zdravej podobe, nestačí len dúfať, že sa nájdu ďalší zanietení ľudia. Musíme vytvoriť prostredie, v ktorom vášeň nebude vykúpená sebazaprením, vyčerpaním a tichým rozpadom osobného života.
Pretože hospitality si nezaslúži ľudí, ktorí v ňom budú len prežívať.
Zaslúži si ľudí, ktorí v ňom budú môcť naplno žiť.
